Vladislav URBAN

Vladislav Urban je jednou z prominentných, no často prehliadaných postáv československého dizajnu 20. storočia. Jeho životná a tvorivá púť zároveň odráža príbeh celej jednej generácie – generácie, ktorá po nadšenom rozlete upadla do zabudnutia jednoducho preto, že sa odvážila stáť vzpriamene v čase, keď sa začala éra sklonených chrbtov.

Urban začal svoje štúdiá na Strednej šperkárskej škole v Turnove (1952 – 1956), no jeho skutočný umelecký rozvoj nadobudol podobu na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Prahe (VŠUP), kde študoval v ateliéri profesora Karla Štipla a neskôr pod vedením Václava Plátka a Jozefa Soukupa. Práve tu sa stretol so silnou generáciou tvorcov lisovaného skla – medzi jeho spolužiakmi boli napríklad František Vízner a Jan Schmid. V poslednom ročníku absolvoval stáž v sklárňach v Dubí, čo predznamenalo smerovanie jeho kariéry.

Spolu s Víznerom a Rudolfom Jurniklom sa stal súčasťou legendárneho tímu v Sklo Union Art Centre v Tepliciach. Toto trio mladých dizajnérov v 60. rokoch úplne predefinovalo koncept lisovaného skla – premenili ho z praktickej, lacnej náhrady za drahé brúsené sklo na moderný umelecký materiál. Kým Jurnikl bol majstrom čistej formy a Vízner technickej precíznosti, Urban prinášal do tímu nespútanú experimentálnosť a odvahu skúšať nové veci.

Jeho návrhy sa často opierali o jednoduché, hladko sa vyvíjajúce tvary, ktoré evokovali organický rast – ako napríklad slávna váza č. 20048, kde z povrchu vázy vystupujú horizontálne oválne prvky ako bublinky usporiadané do elegantných vertikálnych radov. Pracoval aj s povrchovou textúrou – vázy ako č. 1502 a č. 3386 sú pokryté detailmi pripomínajúcimi kôru stromu alebo jemné výrastky, čo inak jednoduchým formám dodáva hmatateľnú vizuálnu silu.

Urban prispel aj k technologickým inováciám. Bol jedným z prvých, kto navrhol odlievanie foriem priamo z modelov, čo umožnilo vytváranie nepravidelných, živých povrchov – typickým príkladom je váza navrhnutá pre sklárne Libochovice č. 3412. Hoci táto technika bola neskôr nespravodlivo pripisovaná iným, jasne nesie stopu Urbanovho experimentálneho ducha.

Jeho kariéra však bola náhle prerušená obdobím normalizácie po roku 1968. Pre svoje politické postoje bol Urban v roku 1971 násilne odstránený z Umeleckého centra. Zanechal za sebou nielen prácu, ale aj všetky svoje návrhy a formy – ktoré neskôr bez udania autorstva používali iní dizajnéri. Urban sa stiahol do Brna, kde si našiel prácu vo výskumnom ústave nábytku. Napriek tomu sa skla nikdy nevzdal – zostalo jeho vášňou a životne dôležitou súčasťou jeho tvorivého sveta.

Príbeh Vladislava Urbana je dôkazom, že kvalitu a kreativitu nemožno umlčať. Dnes si jeho diela opäť získavajú svoje právoplatné miesto v dejinách sklárskeho dizajnu – vázy, ktoré navrhol, nie sú len predmetmi, ale aj svedectvom doby, odvahy a tvorivej slobody.