Jablonecké sklárny

Po skončení druhej svetovej vojny sa v Československu začala národná správa strategických priemyselných podnikov, vrátane sklárskeho priemyslu. Na základe Benešových dekrétov boli znárodnené sklárne, ktoré vlastnili nemeckí, maďarskí alebo kolaborantskí majitelia. Tento proces viedol k zjednoteniu rozptýlených výrobných kapacít do národných podnikov.

V roku 1951 bol v Dolnom Polubnom založený národný podnik Jablonecké sklárny, ktorý bol v roku 1972 premenovaný na n. p. Jablonecké sklárne Desná. Postupom času boli do tohto národného podniku začlenené nasledujúce významné sklárne a sklárske prevádzky:

• Dolní Polubný – historicky významná sklárska oblasť, kde od 19. storočia pôsobila spoločnosť Josefa Riedela. Tu bolo zriadené sídlo podniku.
• Desná
• Dolní Maxov
• Příchovice – spoločnosť Josefa Schmidta
• Svor pri Českej Lípe – sklárne založené Josefom Riedelom mladším na začiatku 20. storočia, ktoré boli neskôr presunuté do Dolného Polubného.
• Jablonec nad Nisou – najvýznamnejšie sklárne Heinricha Hoffmanna.
• Janov nad Nisou (Sklárne Vitrum) – postavené v roku 1912 Johannom Schormom. Venovali sa výrobe „náramkov – sklenených náramkov“, ktoré sa vyvážali do Indie. Sklárne boli znárodnené v roku 1945 a v roku 1951 začlenené do Jabloneckých sklární. Významný výrobca lisovaného a pecného skla.

Pred znárodnením boli tieto sklárne v rukách súkromných podnikateľov, väčšinou nemeckého pôvodu. Po povojnovom odsunutí nemeckého obyvateľstva boli sklárske prevádzky odovzdané štátnej správe a zjednotené do národných podnikov.

V rokoch 1957 až 1960 pôsobil ako interný dizajnér v Jabloneckých sklárňach. Jeho návrhy boli esteticky moderné, funkčné a medzinárodne uznávané – napríklad popolník ocenený na EXPO 1958 v Bruseli. Hoci bola jeho tvorba umelecky chválená, komerčne bola menej úspešná. Po odchode z podniku pôsobil ako pedagóg na VŠUP v Prahe.

Po odchode Plátka v roku 1960 prevzal jeho pozíciu Václav Hanuš a stal sa kľúčovou osobnosťou n. p. Jablonecké sklárny až do roku 1985. Hanuš bol absolventom šperkárskej školy v Turnove a VŠUP v Prahe. Predtým pôsobil v n. p. Sklárne Inwald Teplice a PZO Skloexport.

Hanuš vytvoril stovky návrhov, od malých koreničiek po veľké vázy, ktoré spájali tradičné prvky s moderným dizajnom. Mimoriadne dôležitý bol aj jeho rešpekt k predvojnovým formám, ktoré s drobnými úpravami znovu zaviedol do výroby. Tento prístup viedol k vzniku špecifického typu „nového krištáľu“, nesúceho funkcionalistické posolstvo 30. rokov. Jeho tvorba výrazne ovplyvnila estetiku sklárskej výroby v 60. až 80. rokoch.

Po odchode Václava Hanuša v roku 1985 došlo k postupnému útlmu dizajnérskej činnosti v Jabloneckých sklárňach. Jeho nástupca, Josef Kruml, ktorý začal v roku 1983, pripravil niekoľko návrhov, no väčšina z nich sa nikdy nedostala do výroby.

V roku 1988 došlo k prechodu z národných podnikov na štátne podniky. Tieto fungovali až do začiatku 90. rokov, kedy sa začal proces transformácie a privatizácie. Niektoré sklárske podniky v Jabloneckom regióne sa vrátili pôvodným majiteľom alebo ich potomkom, zatiaľ čo iné zostali štátnymi a neskôr boli sprivatizované. Mnohé z nich však postupne zanikli alebo boli predané do súkromného vlastníctva. V okolí Jablonca nad Nisou sa postupne sformovala rozmanitá sieť menších súkromných sklární, ktoré často nadväzovali na dlhú miestnu tradíciu, no museli sa prispôsobiť novým trhovým podmienkam.